Abstrakt

Obsahom príspevku je politický vývoj, ktorý prebiehal v Československu v rokoch 1987-1989. Vyznačoval sa dvomi tendenciami: na jednej strane bola realizácia reforiem, ktorú v rámci politiky tzv. prestavby pod sovietskym nátlakom realizovalo vedenie Komunistickej strany Československa (KSČ), na druhej strane bola aktivizácia opozičných protikomunistických skupín, ktorá sa prejavovala organizovaním pouličných demonštrácií ako foriem politického nátlaku. Cieľom autora je poukázať na skutočnosť, že tak vedeniu KSČ ako aj protikomunistickým skupinám išlo v rokoch 1988-1989 o zásadnú politickú zmenu. Jej spúšťacím mechanizmom sa stala študentská demonštrácia dňa 17. novembra, ktorá vyvolala masové protesty československého obyvateľstva. Na ich pozadí začal „dialóg" medzi zástupcami protikomunistickej opozície a komunistickým establishmentom. Jeho výsledkom bola likvidácia socialistických spoločenských vzťahov v Československu.

Úvod

Podľa hegemoniálnej totalitno-historickej interpretácie novembrových udalostí roku 1989, Sovietsky zväz v rokoch 1988-1989 prestal uplatňovať svoj veľmocenský vplyv na politiku Komunistickej strany Československa (KSČ). Tým sa moc československého straníckeho vedenia mala stať vratkou. KSČ údajne stratila svoju doterajšiu veľmocenskú oporu a dostala sa pod silný tlak demokratickej opozície reprezentovanej Chartou 77 a ďalšími „nezávislými" občianskymi iniciatívami. Nakoniec spoločnosť vedená V. Havlom a jeho hrdinskými druhmi v „nežnej revolúcii" porazila totalitný komunistický režim, aby mohla byť aj v Československu nastolená sloboda a demokracia. Takáto interpretácia musí byť podrobená zásadnej kritike. Jednou z jej najväčších slabín je čierno-biele videnie skutočnosti (zlý režim a dobrá spoločnosť, resp. zlí komunisti a dobrí disidenti). Záujem na politickej zmene jednostranne prisudzuje len protikomunistickej opozícii a ignoruje skutočnosť, že KSČ v rokoch 1988-1989 v rámci presadzovania politiky prestavby usilovala o „transformáciu doterajšieho spoločenského usporiadania na pluralitné". Vo svojej štúdii preto vychádzam z predpokladu, že úsilie o politickú zmenu bolo v rokoch 1988-1989 charakteristické tak pre protikomunistickú opozíciu ako aj pre stranícke vedenie na čele s M. Jakešom. V období novembra a decembra 1989 sa obidva smery spojili v úsilí odstrániť socialistické spoločenské vzťahy a nahradiť ich kapitalistickými. V oficiálnej interpretácii sa však hovorilo (a doteraz) hovorí o nahradení totality a neslobody demokraciou, slobodou a právnym štátom.

Základným východiskom, platformou pre tzv. transformačný proces, bola vláda M. S. Gorbačova v Sovietskom zväze s jej programom prestavby. Po svojom nastúpení do funkcie generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ) v marci 1985, začal presadzovať politiku reforiem, ktoré sa najprv sústredili na hospodársku oblasť (presadzovanie princípu trhu). Avšak od začiatku roku 1987 sa reformy presunuli do politickej oblasti. V období od januárového pléna ÚV KSSZ roku 1987 po konanie 19. všezväzovej konferencie KSSZ v júni 1988, už bolo bez akýchkoľvek pochybností, že v ZSSR neprebieha len ďalšie z ideologických kampaní, ale že sa najskôr budú meniť politické pomery.

1

V roku 1988 boli v ZSSR povolené rôzne formy vlastníctva, došlo k narušeniu primátu komunistickej strany a princípu sovietov. Na jar 1989 bol na základe všeobecných volieb kreovaný nový zákonodárny zbor – Zjazd ľudových poslancov. KSSZ sa v ňom stala len jedným z mnohých politických subjektov.

ZSSR vyžadoval, aby k zmenám pristúpili aj jeho spojenci, t. j. aby východoeurópske socialistické štáty začali prijímať rovnaké opatrenia, ktoré od základu menili doterajšie usporiadanie ako Moskva. Napriek princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí spriatelených krajín dala sovietska strana zreteľne najavo, že by u svojich spojencov rada videla pozitívne reakcie na zahájený proces prestavby. Dňa 2. februára 1987 bola veľvyslancom socialistických krajín v Moskve predstavená oficiálna interpretácia uplynulého januárového pléna ÚV KSSZ. Boli im pripomenuté záverečné slová Gorbačovovho prejavu o tom, že „prebudovať" sa musia všetci. Zmeny sa mali týkať okrem iných hospodárstva, sociálnej oblasti, personálnych zmien, tzv. glasnosti (otvorenosť a informovanosť) a tiež politiky – zmeny mali viesť k demokratizácii systému vládnutia.

Politika prestavby v Československu

Prestavba bola z perspektívy Československa spočiatku chápaná ako primárne sovietsky projekt s neistými výsledkami, a to až do doby, kým sa neukázala záväznosť Gorbačovovej prestavby pre celú východoeurópsku sovietsku koalíciu. Až do konca roku 1986 nebolo úplne jasné, či v ZSSR neprebieha len ďalšia ideologická kampaň, ktorá sa hospodárskych pomerov a mocenských vzťahov nakoniec nedotkne. Signálom, že pripravované zmeny nezostanú len na papieri, bolo pre československé stranícke vedenie až spomínané plénum ÚV KSSZ z januára 1987. Vtedy sa stalo zrejmým, že sa ani ČSSR nevyhne nejakej podobe prestavby a čistkám v mocenskom aparáte. V nasledujúcich februárových dňoch 1987 navštívil Československo sovietsky minister zahraničných vecí E. Ševarnadze, aby československému straníckemu vedeniu dôrazne pripomenul zahájenie prestavby a vyjednal niektoré detaily Gorbačovovej aprílovej návštevy v Prahe.

Zatiaľ čo do pléna ÚV KSSZ z januára 1987, teda predovšetkým v priebehu roku 1986, sa v oficiálnych československých materiáloch dôsledne hovorilo o „prebudovaní hospodárskeho mechanizmu" a pojem „prestavby" bol vyhradený pre popis sovietskych pomerov a udalostí, od januára 1987 sa presadilo poňatie československej prestavby.

2

Československé vedenie, ktoré bolo tradične servilné voči Moskve, sústredilo svoju pozornosť na hospodárske reformy. Generálny tajomník ÚV KSČ G. Husák s predsedom československej vlády L. Štrougalom chceli v rámci prestavby realizovať len ekonomické reformy bez politickej destabilizácie a zbytočných ideologických diskusií o minulosti a socializme.

3

Ciele a úlohy československej prestavby tak zostali na jar 1987 obmedzené na hospodárstvo, logika zmien mala zostať len na úrovni ekonomickej, reformy nemali zasahovať do politickej sféry. Hlavným cieľom bolo usmerniť ich tak, aby Komunistická strana Československa nestratila svoje mocenské pozície; ústredný cieľ vedenia strany a štátu bolo nepripustiť politickú destabilizáciu a zabrániť strate vládnucich pozícií strany. Ešte vo februári 1987 začali prípravné práce na dokumente o „prestavbe hospodárskeho mechanizmu".

4

Aj v Československu mala byť postupne realizovaná hospodárska decentralizácia a posilnené princípy trhu.

5

Ústrednú udalosť v Československu na jar roku 1987 predstavovala návšteva M. S. Gorbačova v dňoch 9.-11. apríla. Hlavným Gorbačovovým cieľom bolo zdôrazniť naliehavosť nielen hospodárskych ale aj politických zmien, zároveň sa však pokúšal demonštrovať princíp nezasahovania do vnútorných československých záležitostí.

6

Gorbačov tu dodal prestavbe povahu revolučnej zmeny keď hovoril o potrebe zásadnej rekonštrukcie, o zásadnom prelome. Nemalo ju však v Československu realizovať staré vedenie. Sovieti požadovali personálne zmeny. Gorbačovova návšteva de facto otvorila cestu novému generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ. G. Husáka na jeseň 1987 vystriedal v tejto funkcii Gorbačovovi oddaný M. Jakeš. Od Jakeša očakávalo sovietske vedenie ústretový prístup v zavádzaní reforiem a schopnosť ich realizácie. V čele československej prestavby tak boli ľudia okolo Jakeša, ktorí sa po celú dobu prestavby tešili podpore ZSSR (R. Hegenbart, V. Mohorita, J. Lenárt a ďalší).

7

Aj v Československu sa stále viac ukazovalo, že okrem hospodárskych zmien, sa v ZSSR otvárajú tiež kľúčové ideologické otázky a predovšetkým politické reformy. Na konci júna 1988 sa v Moskve konala všezväzová konferencia KSSZ, ktorá sa výslovne dovolávala princípu „demokratizácie" a otvárala perspektívu zmeny politického systému v ZSSR (spochybnenie úlohy sovietov a vedúceho postavenia KSSZ v spoločnosti, vytvorenie nového zákonodarného zboru, presadenie princípov prezidentskej moci). Už bolo bez akýchkoľvek pochybností, že v ZSSR sa budú meniť politické pomery. KSČ sovietskej straníckej konferencii pripisovala mimoriadny význam. Formulácie ako „prestavba politickej nadstavby, politického systému a vedúcej úlohy KSSZ" alebo „nová koncepcia socialistickej demokracie" naznačovali, že sa KSČ bude musieť vyrovnať so zmenami, ktorým sa doposiaľ vyhýbala. Nepomohlo, že do popredia z jej strany stále výraznejšie vystupoval dôraz na „československé špecifiká". V polovici novembra 1988 navštívil Československo člen politického byra a tajomník ÚV KSSZ pre medzinárodné otázky A. N. Jakovlev, aby na domáce stranícke vedenie vyvíjal nátlak v smere uskutočnenia zásadnej politickej reformy - okrem hospodárskych otázok sa muselo pustiť aj do prípravy zásadných politických („demokratizačných") zmien. Kopírovanie sovietskeho vzoru malo od roku 1988 zasahovať nielen hospodársku, ale aj ideologickú a hlavne politickú oblasť. Bolo zrejmé, že Sovieti požadujú zmenu v mocensko-politickom usporiadaní. M. Jakeš následne sovietskej strane referoval o úspešnom postupe československej prestavby. I v Československu mala rozvíjať všetky svoje atribúty – ekonomickú reformu, glasnosť, premenu úlohy národnej fronty (čím Jakeš mienil politickú reformu) a demokratické základy hnutia rád (teda demokraciu „zdola").

8

Vedúci 13. oddelenia ÚV KSČ R. Hegenbart tvrdil, že najneskôr do konca roka 1989 budú vo vedení KSČ prijaté zásadné zmeny.

9

Začalo sa hovoriť o reálnych politických pozíciách KSČ v nových podmienkach. Nutnosť politickej zmeny bola legalizovaná vyjadreniami o potrebe novej politiky „dialógu" s predstaviteľmi protikomunistických skupín, ktoré začali byť považované za relevantnú opozíciu s cieľom „dosažení změny současného čs. společensko politického zřízení na pluralitní".

10

Cieľom politiky „dialógu" bolo nahradenie tzv. mocenského monopolu KSČ zoskupením rozhodujúcich politických síl, v prvom rade komunistov, Západom podporovaných protikomunistických disidentov a zo strany vyhodených komunistov.

11

V auguste 1989 sa v pražskom hoteli Paříz uskutočnilo rokovanie československých a západných predstaviteľov. Jeho účastníkom bol tajomník ÚV KSČ pre zahraničné otázky J. Lenárt, vedúci oddelenia ÚV KSČ pre silové zložky R. Hegenbart a 1. námestník federálneho ministra vnútra ČSSR A. Lorenc, ktorých partnermi boli veľvyslanci hlavných členských štátov NATO. Podľa P. Janíka bola predmetom stretnutia „koordinácia postupov počas nadchádzajúcich spoločenských zmien, aby sa zabezpečil ich pokojný priebeh, ktorý neskôr dostal označenie zamatová či nežná revolúcia. Dôležité bolo, aby sa zabránilo deštrukcii, ekonomickému chaosu a predovšetkým, aby sa zabezpečila ochrana života a majetku občanov".

12

Lorenc neskôr tvrdil, že „koncom roku 1989 už išlo len o spôsob, akým sa zmeny uskutočnia".

13

Buď prostredníctvom prechodnej vlády reformných komunistov alebo zásadným politickým prelomom.

Nátlakové hnutie

V rovnakom čase, v akom začali Sovieti nanucovať svoju politiku prestavby, teda od začiatku roku 1987, sa v Československu začalo aktivizovať nátlakové hnutie zastrešované Chartou 77. Od roku 1988 sa prejavovalo organizovaním protestných zhromaždení k výročiam historických udalostí: k vzniku Československa, invázii vojsk Varšavskej zmluvy, k Medzinárodnému dňu ľudských práv, k upáleniu J. Palacha. Stupňujúca sa aktivita nátlakových zoskupení, pravidelnosť a intenzita ich verejných vystúpení, mala v súčinnosti so zahraničím dostať komunistické vedenie pod silný tlak zdola. Skupiny protikomunistických disidentov (mylne označované za „nezávislé"), sú v prevažujúcich výkladoch novembrového prevratu považované nielen za katalyzátor spoločenskej zmeny ale priamo za jej príčinu. Mali reprezentovať a spontánne tlmočiť odpor československej verejnosti proti „komunistickému režimu". Oficiálna interpretácia prezentuje demonštrácie nátlakových skupín ako celospoločenskú záležitosť. Bezpečnostné opatrenia voči aktivistom a sympatizantom Charty i ďalších skupín, nimi organizované demonštrácie, petície a iné nátlakové akcie v konfrontácii so štátnou mocou, povyšuje na hlavnú a rozhodujúcu otázku prednovembrového spoločenského vývoja. Ten je s ohľadom na vzťah protirežimná opozícia-komunistické vedenie popisovaný ako neustály nárast konfrontácie, ako narastajúci tlak (občianskej) „spoločnosti" proti (totalitnému) „režimu" (alt. „moci"). Situácia sa hodnotí ako neudržateľný stav vedúci bezpodmienečne k potrebe riešiť ho. Vládnuca totalitno-historická interpretácia sa tak vyznačuje eskalačným napätím, krajným vyhrotením prednovembrovej spoločenskej situácie, ktoré hrozí každú chvíľu vyvrcholiť dramatickým rozuzlením teleologického príbehu: eschatologickým naplnením konečného zmyslu dejín komunistickej totality - zásadnou zmenou spoločenských vzťahov prinášajúcich slobodu a demokraciu. Rovnaký tón zaznieva aj zo spomienok 1. námestníka FMV A. Lorenca: schyľovalo sa k vážnej konfrontácii, napätie vzrastalo, vnútorná nespokojnosť ľudí čím ďalej tým viac vystupovala na povrch, dialóg sa stále nekonal… Rastúce snahy o politickú konfrontáciu, ktoré vznikali v disidentských zoskupeniach, nemohli podľa neho skončiť inak než masovou politickou demonštráciou.

14

Tieto snahy mali predstavovať akútnu hrozbu pričom v politickom vedení stále absentovala ochota k dialógu. Nakoniec pod tlakom „nezávislých" skupín občianskych aktivistov ku ktorým sa v novembri 1989 pripojili vysokoškolskí študenti sa spoločnosť mala prebudiť, nastala agónia moci, režim stratil gravitáciu a imunitu. Nakoniec, v priebehu niekoľkých dní, náhle padol (!).

Aký bol reálny stav? Pred Novembrom 1989 existovalo v Československu niekoľko desiatok nátlakových skupín. Najstaršou a najvýznamnejšou z nich bola Charta. Vznikla síce už v roku 1977, avšak dlhé obdobie zostávala politicky a spoločensky izolovaná. V jej činnosti došlo ku kvalitatívnej zmene až v priebehu roku 1987. Signálom tejto zmeny sa stal dokument Slovo k spoluobčanom, ktorý materiály federálneho ministerstva vnútra hodnotili ako vstup Charty do politického diania.

15

Zatiaľ čo predchádzajúce dokumenty mali charakter pokusov o verejné oslovenie oficiálnych štátnych štruktúr, Slovo k spoluobčanom (vydané 6. januára 1987) bolo adresované priamo verejnosti. Ku geometrickému nárastu celého radu nových zoskupení dochádza v období rokov 1988-1989. Ak v roku 1986 ich bolo len šesť, tak o dva roky neskôr ich je 47 a v polovici roku 1989 šesťdesiat.

16

Nové skupiny inklinovali k organizovaniu konkrétnych verejných prejavov a k petičným akciám. Mnoho z nich nevzniklo spontánne, ale boli iniciované predovšetkým Chartou, pričom sa prejavovali často výraznejšími a zjavnejšími akciami než Charta samotná. Ich členovia boli predovšetkým mladší ľudia .

17

Nebolo ich však mnoho. Viacerí sa angažovali v troch i viac skupinách, a tak počet všetkých ich členov v súhrnne predstavoval len zopár stoviek.

18

Všetky tieto zoskupenia boli pod spravodajskou kontrolou štátnobezpečnostných zložiek federálneho ministerstva vnútra a infiltrované tzv. vplyvovými agentúrami. Úlohou teda nebolo len podávať informácie o zámeroch ľudí usilujúcich o politickú konfrontáciu, ale predovšetkým usmerňovať činnosť týchto zoskupení. V tomto zmysle Štátna bezpečnosť (ŠtB) vznik niektorých „nezávislých" skupín sama podporovala.

19

Cieľom jej spravodajskej činnosti proti politizujúcim skupinám i proti Charte samotnej nebola ich likvidácia.

20

Roky 1988-1989 sú rokmi opakovaných politických demonštrácií. Po 19 rokoch, ktoré uplynuli od augustových protestov roku 1969, sa v deň 20. výročia invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československa uskutočnila prvá vážna demonštrácia s otvorenými prejavmi nesúhlasu s politikou KSČ. „Nezávislé" skupiny, ktoré stáli za jej prípravou zároveň oznámili zámer organizovať na pražskom Václavskom námestí demonštrácie každú poslednú sobotu v mesiaci.

21

V septembri 1988 obsahovali informácie federálneho ministerstva vnútra pre vedenie KSČ záver, že politickú iniciatívu preberajú opozičné sily a politické a štátne orgány nedokážu tejto situácii účinne čeliť. Po kritike ZNB, že nebránil vzniku demonštrácie 21. augusta 1988, boli prijaté „rozsiahle opatrenia k preventívnemu zmareniu masovej demonštrácie"

22

pripravovanej pri príležitosti vzniku Československa 28. októbra 1988. Napriek týmto „rozsiahlym preventívnym opatreniam" sa demonštrácia uskutočnila a poriadkové sily ZNB zasahovali. Zásluhou zahraničných médií, predovšetkým rozhlasových staníc Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky a BBC, ktoré sa koncom roka 1988 prestali rušiť,

23

sa svet na základe dobre zvolenej propagandistickej taktiky a stratégie stále viac dozvedá o „silnejúcom tlaku československej opozície"

24

, o zápase (občianskej) spoločnosti proti (komunistickému) režimu, o pouličnej vojne, ktorá každým mesiacom, každým týždňom, každým dňom speje k rozhodujúcemu stretu v „komunistickom" Československu. Len za obdobie od augusta 1988 do augusta 1989 odvysielalo päť rozhlasových staníc (Rádio Slobodná Európa, Hlas Ameriky, BBC, Deutschlandfunk a Vatikán) 516 príspevkov venovaných aktivizácii nátlakových skupín v českom či slovenskom jazyku. Pritom priemer, ktorý pripadá na druhú polovicu roku 1988 predstavuje 28 príspevkov mesačne, v prvej polovici roku 1989 to už bolo 50 príspevkov. Za rovnaké obdobie v tlači, ktorá bola vtedy do Prahy dovážaná zo západných krajín, bolo zverejnených 1393 informácií a komentárov o činnosti nátlakových skupín.

25

Demonštrácia „nezávislých" skupín organizovaná pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv 10. decembra 1988 sa uskutočnila na Škroupovom námestí. Bola povolená. Napriek tomu neznamenala významný posun situácie. Demonštrácia neprilákala davy ľudí a nechala opozičné požiadavky vyznieť do prázdna.

26

Zúčastnil sa jej približne rovnaký počet ľudí, aký by prišiel, aj keby povolená nebola. Rok 1989 začal protestom pri príležitosti výročia upálenia J. Palacha. Podľa anonymnej informácie sa mal na Václavskom námestí opäť upáliť mladý človek. Demonštrácia, ktorú môžeme považovať za vrchol protestných zhromaždení organizovaných nátlakovými skupinami, neskončila jednou akciou, ale trvala celý týždeň a to „bez ohľadu na to, či bezpečnostné zložky proti demonštrantom zasahovali alebo nie".

27

Bola tu zrejmá snaha vyvolať reťazovú reakciu. Neúspešne. Takáto reakcia medzi občanmi Prahy nevznikla, počet demonštrujúcich a ich zloženie sa prakticky nemenili.

28

Disidentské nátlakové skupiny utrpeli výrazný nezdar. Demonštrácia dňa 21. augusta 1989 skončila napriek očakávaniam veľkého masového protestu opäť neúspechom. Zostalo len pri pokuse. Najviac vzruchu na Václavskom námestí spôsobili zástupcovia maďarských opozičných skupín, ktorí na demonštráciu pricestovali z Budapešti. Podľa Lorencových spomienok priebeh 21. augusta 1989 zaskočil spravodajské kruhy zo Západu a nezodpovedal ani odhadom sovietskej strany.

29

Na pracovnom rokovaní delegácie federálneho ministerstva vnútra s vedením sovietskeho Výboru štátnej bezpečnosti (KGB) v Moskve na prelome augusta a septembra 1989, jeho predseda V. Krjučkov otvorene povedal, že sovietska strana v auguste 1989 očakávala v Československu vznik vážnych problémov, a priznal, že miernym priebehom udalostí bol prekvapený.

30

Po demonštrácii dňa 28. októbra 1989 nastáva zjavná diskontinuita vo vývoji a priebehu politických protestov. Ich organizátormi už nebudú nátlakové zoskupenia disidentov. Ukázalo sa, že nedokážu vyvolať politický protest, ktorý by na svoju stranu strhol masy stále pasívnych obyvateľov. Ich činnosť nezískala širšiu spoločenskú podporu, do otvorených protestných akcií sa stále zapájalo málo ľudí resp. zapájali sa do nich stále tí istí. „Zpětný pohled na listopadové dny roku 1989 v Praze ukazuje", píše O. Krejčí, „že protivládní síly byly pro normální dobu zcela nedostatečné. To platí pro radikální opozici s Chartou 77 v čele, která neměla organizační struktury ani propagandistické možnosti k provedení převratu".

31

K vyvolaniu nových protestov mohlo v septembri 1989 slúžiť obsadzovanie pražského veľvyslanectva Nemeckej spolkovej republiky občanmi Nemeckej demokratickej republiky. Túto udalosť môžeme hodnotiť ako priamu inštruktáž odporu československých občanov proti komunistickej vláde.

32

Inštruktáž však nevyšla. Praha síce bola plná Trabantov, ľudí to však ani v najmenšom nepodnietilo k vyvolaniu masových politických demonštrácií. O osudoch Nemcov ľudia skôr žartovali, podobne ako s humorom komentovali prejav generálneho tajomníka ÚV KSČ M. Jakeša pred funkcionármi Západočeského kraja v Červenom Hrádku.

33

Študentská manifestácia 17. novembra 1989

Podnetom k vyvolaniu masových protestov sa stala až študentská manifestácia organizovaná pod oficiálnou hlavičkou Socialistického zväzu mládeže. V rozpore s politickým rozhodnutím došlo dňa 17. novembra 1989 k nepovolenému pochodu študentov z Vyšehradu do centra Prahy a k následnému násilnému zákroku príslušníkov ZNB proti účastníkom pokojnej manifestácie.

34

Manifestácia študentov, ktorí si kvetinami, sviečkami a transparentmi „Nenásilí" pripomínali významný dátum protifašistického odboja, sa prezentuje ako odmietajúca agresivitu a vyhýbajúca sa konfliktom. Napriek tomu a výslovnému zákazu členov komunistického vedenia použiť (z politických dôvodov) voči manifestujúcim násilie, je časť študentov, ktorá z Vyšehradu zamierila do centra Prahy fyzicky napadnutá a bitá.

35

Inštruktáž príslušníkov poriadkových jednotiek zasahujúcich proti študentom je pritom nejednotná a všeobecná. Skutočnosť, že nemá k zásahu dôjsť, nie je radovým príslušníkom vôbec formulovaná.

36

Značný dopad na riadiaci štáb poriadkových síl majú hlásenia príslušníkov pražskej Správy ŠtB o údajných tendenciách k agresivite medzi manifestujúcimi. Takéto hlásenia predstavovali „vodu na mlyn" pre podráždených a vyčerpaných príslušníkov ZNB zasahujúcich na Národnej triede. Poriadkové sily pod vedením náčelníka pražskej Správy ŠtB plk. J. Bytčánka

37

nesplnili ani jedno z dvoch politických zadaní formulovaných v bezpečnostných rozkazoch: nezabránili pochodu do centra Prahy po skončení oficiálnej manifestácie na Vyšehrade ani sa nezdržali násilného zásahu proti manifestujúcim študentom. Vedenie federálneho ministerstva vnútra zastupované A. Lorencom však bolo po skončení manifestácie spokojné.

Medzi postihnutými demonštrantmi a rovnako zmýšľajúcimi občanmi je zákrok príslušníkov ZNB chápaný ako úmyselná a adresná odpoveď komunistickej vlády na pokusy o presadenie politického dialógu. V jednej zo správ vyšetrovacej komisie FZ pre objasnenie udalostí 17. novembra sa píše: „V průběhu následující noci dozrává v řadě ať již konformě či konfrontačně laděných občanů i účastníků demonstrace stanovisko, že se stávající mocí již nelze vést jakýkoliv dialog a je třeba přistoupit k zásadnějším krokům. Vzniká tak idea studentské stávky, která je nakonec dohodnuta v sobotu 18. listopadu 1989 dopoledne na setkání studentů FAMU… Zásah, který proběhl v blízkosti Národního divadla, má značný dopad také mezi herci a ostatními zaměstnanci pražských divadel. Podnět studentů vede nakonec k narychlo svolané schůzi této divadelní obce v sobotu 18. listopadu 1989 ve 14 hod. v Realistickém divadle k vyhlášení týdenní divadelní stávky. Toto vyhlášení stávky je spojeno s výzvou ostatním občanům, aby o týden později uskutečnili stávku generální".

38

Po Prahe sa v tento deň, t. j. sobotu 18. novembra začína stále určitejšie šíriť fáma, že piatkový zásah si vyžiadal ľudskú obeť – smrť študenta M. Šmída.

39

Napriek skutočnosti, že je vyhlásená mimoriadna bezpečnostná akcia, plk. J. Bytčánek v sobotu odchádza mimo Prahu na svadbu, pražská Správa ŠtB až do poobedňajších hodín, kedy má byť zachytená informácia o údajnom usmrtení študenta M. Šmída aktivitu nevyvíja.

40

Podobne panuje kľud aj na celorepublikovej kontrarozviednej II. Správe ZNB. A. Lorenc ukladá jej náčelníkovi plk. K. Vykypělovi zdržať sa akéhokoľvek zásahu do vývoja.

41

Zložky ŠtB nemôžu zasahovať do vývoja situácie. V dôsledku toho sa jej príslušníci neprejavujú žiadnym zásahom, ktorým by sa pokúsili beh vecí zmeniť.

42

Keď si predstavitelia nátlakových skupín začali uvedomovať napätie politickej situácie, výbuch nespokojnosti obyvateľstva nad zásahom poriadkových síl ZNB, ktorý si mal vyžiadať smrť študenta, aktivizujú svoju činnosť, nerušene sa schádzajú a hľadajú možnosti ďalšieho postupu.

43

Zisťujú, že nastala neobvyklá a mimoriadna situácia: „I keď inokedy sú pri prvých známkach nejakého nepokoja okamžite zadržovaní alebo vyzývaní k opusteniu Prahy, k ničomu takému nedochádza".

44

Výsledkom bolo zjednotenie dovtedy roztrieštených disidentských skupín, ktorému až do tejto chvíle štátno-bezpečnostné zložky federálneho ministerstva vnútra bránili.

45

Išlo o zjednotenie do spoločného orgánu, ktorý by mohol v nastávajúcej politickej kríze vystupovať ako hovorca protestujúcich občanov a protistrana v otvárajúcom sa „dialógu" s existujúcimi vládnymi orgánmi. V nedeľu 19. novembra večer sa tak v Činohernom klube môže uskutočniť hromadné stretnutie na ktorom príde k založeniu Občianskeho fóra vyzývajúceho k občianskej neposlušnosti, generálnemu štrajku a jednaniu o svojich požiadavkách. Napriek skutočnosti, že rozkazom federálneho ministra vnútra č. 16/89 zo dňa 17. novembra 1989 je na celom území republiky vyhlásená mimoriadna bezpečnostná akcia a to až do pondelka 20. novembra 1989, zostávajú bezpečnostné zložky štátu v pasivite. V záverečnej správe pre dohľad na vyšetrenie udalostí zo dňa 17. novembra sa uvádza: „Státní bezpečnost neudělala prakticky vůbec nic, ačkoliv měla přesné zprávy o všem, co se děje. Nechala disidenty (jindy zadržované při každém významném výročí) v klidu a pokoji založit Občanské fórum a svrhnout režim".

46

Občianske fórum v Prahe a Verejnosť proti násiliu v Bratislave boli podľa P. Janíka ustanovené „pretože oficiálne miesta si potrebovali vytvoriť štruktúry, ktorým mohli odovzdať dovtedajší mocenský monopol KSČ, potrebovali partnera na rokovanie, lebo udalosti, ktoré hrozili prerásť do nekontrolovateľného živelného vývoja, museli byť niekým usmerňované_".

47_

Lorenc, ktorý zodpovedal za štátno-bezpečnostnú situáciu, na zasadnutí predsedníctva ÚV KSČ v nedeľu 19. novembra 1989 nijaké opatrenia pre zložky federálneho ministerstva vnútra nenavrhoval. Neboli mu ani uložené (!). Skutočnosťou zostáva, že po 17. novembri neboli použité žiadne mocenské prostriedky proti žiadnej aktivite nátlakových skupín ani proti akémukoľvek zhromaždeniu občanov, a to bez ohľadu na vtedajšiu právnu kvalifikáciu týchto akcií.

48

Vedome tak neprišlo k naplneniu zákona ani k realizácii opatrení, ktoré vyplývali z mimoriadnej bezpečnostnej akcie a neskôr z mimoriadneho bezpečnostného opatrenia, ktoré na celom území štátu v pondelok 20. novembra 1989 vyhlásil federálny minister vnútra F. Kincl. Pasivita sa pritom netýkala len zložiek federálneho ministerstva vnútra, ale komunistickej vlády ako celku.

Od pondelka 20. novembra sa denne konali na námestiach v Prahe a postupne i v iných väčších mestách demonštrácie. Zároveň začal „dialóg" s predstaviteľmi opozície pri „okrúhlom stole". S cieľom zmeny „súčasného československého spoločensko-politického usporiadania na pluralitné", ho viedol L. Adamec. Politika „dialógu", v ktorom jedna strana diktovala svoje požiadavky a druhá ich plnila, plynule prešla v politiku „národného porozumenia". Na zasadnutí ÚV KSČ dňa 24. novembra 1989 odstúpilo celé jeho predsedníctvo na čele s M. Jakešom. KSČ rezignovala na svoju vedúcu úlohu. 27. novembra 1989 úspešne prebehol dvojhodinový generálny štrajk vyhlásený Občianskym fórom, ktorého hlavným požiadavkom bol odchod neschopných vedúcich politikov, záruky občianskych slobôd a potrestanie vinníkov policajnej zvôle. 3. decembra menoval G. Husák novú vládu, po jej odmietnutí OF bola dňa 9. decembra menovaná vláda „národného porozumenia" v čele s M. Čalfom, 28. decembra došlo k rekonštrukcii Federálneho zhromaždenia s A. Dubčekom v čele, ktoré o deň neskôr zvolilo V. Havla prezidentom. Reálnym výsledkom politiky „národného porozumenia" nebolo prehĺbenie reformného procesu na platforme socializmu, ale reštaurácia kapitalizmu, ktorý si podľa prieskumov verejnej mienky z konca roka 1989 želalo len 3 % obyvateľov Československa. Komunisti odovzdali moc skupine ľudí s ktorou sa dohodli nielen na odovzdaní moci, ale aj na zabezpečení personálnej kontinuity a na pôsobení komunistickej strany v novom politickom systéme obnoveného kapitalizmu.

Závery vyšetrovacích komisií

Je nespochybniteľné, že nátlakové skupiny pred rokom 1989 aj v jeho priebehu aktivizovali svoju činnosť predovšetkým organizovaním verejných protestných zhromaždení s politickým obsahom. Spornou je však oficiálna interpretácia ich vzniku, existencie a pôsobenia z pohľadu samotného prevratu. Hlavnou otázkou zostáva, či totalitno-historický výklad nie je ideologickou konštrukciou, ktorá odráža udalosti,ktoré neboli spontánnym, prirodzeným pohybom ale riadeným procesom, ktorý viedol k dopredu naplánovanej zmene spoločenského zriadenia. S cieľom vyvrátiť takéto podozrenie došlo dňa 20. septembra 1990 k ustanoveniu vyšetrovacej komisie Federálneho zhromaždenia ČSFR pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989 (spravidla označovanej ako Rumlova komisia). V úvode jej Záverečnej správy sa vyslovene uvádza, že takýmto podozreniam chce zabrániť.

49

Relevantným z hľadiska cieľa správy, teda zabránenia spochybňovania oficiálneho výkladu udalostí 17. novembra, sú závery predchádzajúcej komisie Federálneho zhromaždenia ČSFR a Českej národnej rady pre dohľad na vyšetrenie udalostí zo dňa 17. novembra 1989 (tzv. Stankova komisia). Bola vytvorená bezprostredne po novembrových udalostiach na základe požiadaviek študentov a manifestujúcej verejnosti dňa 29. novembra 1989. Svoju činnosť ukončila v máji 1990. Politické pozadie udalostí 17. novembra na základe určitých informácií, alternatív a poznatkov zhrnula do nasledovných záverov:

1. je dôvodné podozrenie, ktoré komisia vyjadrila už v decembri 1989, že zásah proti manifestujúcim na Národnej triede dňa 17. 11. 1989 bol dopredu naplánovaný a v súlade s týmto plánom tiež realizovaný. Svedčí o tom jednak pôsobenie por. Správy ŠtB Praha L. Zifčáka v sprievode, ale tiež ďalšie okolnosti a výpovede, i vlastný priebeh zásahu,
2. v tejto súvislosti existujú určité náznaky, že vlastný zásah bol riadený dvomi veliteľskými miestami, ktoré boli odlišne inštruované,
3. úsilie komisie o objasnenie pôvodu a zámeru dezinformácie D. Dražskej o smrti študenta M. Šmída, vypočutie jednotlivých účastníkov, podnety smerom k prokuratúre, neviedli k žiadúcemu vysvetleniu,
4. činnosť predstaviteľov federálneho ministerstva vnútra vo vzťahu k Výboru štátnej bezpečnosti ZSSS (KGB) v deň manifestácie i pred manifestáciou, vedie k opodstatnenej domnienke, že táto inštitúcia bola o situácii informovaná, i keď nebol dokázaný podiel jeho vplyvu na príprave a realizácii zásahu 17. 11. 1989,
5. zostáva neobjasnená celková činnosť Štátnej bezpečnosti na príprave zásahu na Národnej triede, ale hlavne nečinnosť tejto veľmi významnej mocenskej zložky bezprostredne po udalostiach,
6. z niektorých výpovedí možno odvodiť verziu, že zásah na Národnej triede mal viesť k odstráneniu vtedajšieho politického vedenia KSČ. Keď chápeme Štátnu bezpečnosť ako vojensky dobre organizovanú a početnú silu, ktorá plní rozkazy a pracuje disciplinovane podľa pokynov politického vedenia, vzniká otázka, či a kto ju v tomto prípade riadil.

50

Pretože takéto závery neboli politicky prijateľné, po júnových voľbách (1990) bola ustanovená vyšetrovacia komisia Federálneho zhromaždenia ČSFR pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989. Jej záverečná správa vyvracia citované závery predchádzajúcej (Stankovej) komisie: zásah proti manifestujúcim nebol dopredu naplánovaný, neexistovali dve veliteľské miesta, pôvod a zámer dezinformácie bol objasnený, KGB bola o situácii informovaná prostredníctvom svojich pracovníkov (návšteva delegácie podpredsedu KGB V. Gruška však nemala žiadny vzťah k udalostiam 17. 11. 1989), nebol dokázaný vplyv KGB na udalostiach 17. 11. 1989, činnosť ŠtB pred, v priebehu i bezprostredne po zásahu bola objasnená, zásah na Národnej triede nemal viesť k odstráneniu vtedajšieho politického vedenia KSČ.

51

Domnievam sa, že ak niekto prezentuje záver, že k pádu prednovembrového socializmu viedli nátlakové akcie disentu, študentov, hercov, umelcov a neskôr masové občianske manifestácie ignoruje reálne rozloženie politických síl vo vtedajšej československej spoločnosti. K „úplnému" rozpadu, náhlej, v priebehu niekoľkých dní a týždňov uskutočnenej zmene by nemohlo prísť, ak by mocenské inštitúcie štátu, ktoré boli v rukách komunistickej strany, nezostali v nečinnosti. Pasivitu vyznačujúcej sa „nielen absenciou krokov, ktoré by zvrátili ponovembrový vývoj, ale i absenciu takých krokov, ktoré by vtedajší vývoj ovplyvňovali smerom pre moc výhodnejším"

52

Záverečná správa Rumlovej komisie nijako nevysvetľuje. Necháva tak bez odpovedi nelogickú nečinnosť federálneho ministerstva vnútra v dňoch po 17. novembri, ktorú Záverečná správa Stankovej komisie spolu s fámou o smrti študenta M. Šmída označila za kľúč k pochopeniu 17. novembra 1989.

53

Zostáva skutočnosťou, že stranícke vedenie neodporovalo postupu bezpečnosti, odvolalo oddiely Ľudových milícií, odmietlo využiť armádne jednotky na zaistenie verejného poriadku, obranu televízie a rozhlasu. Naopak televízia opakovane vysielala zábery zo zásahu na Národnej triede, manifestácie režírované Občianskym fórom, v Bratislave začala v priamom prenose od 24. novembra 1989 vysielať Štúdio Dialóg. Vyvolala tým masovú antikomunistickú náladu a spropagovala protagonistov Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu.

Lorenc dostal v roku 2018 takúto otázku: „Boli ste pre Sovietov zárukou, že v Československu prebehnú novembrové udalosti roku 1989 bez problémov? Vybrali si vás pre túto úlohu alebo to bola všetko iba náhoda?". Jeho odpoveď bola takáto: „Necítil som sa byť zo zahraničia usmerňovaný" (na základe informácií, ktoré mal zo sovietskej strany, sa podľa vlastných slov rozhodoval samostatne – poz. autora). A pokračoval týmto vyjadrením: „Ako sa zmeny uskutočnia, bolo iba na nás. Na občanoch a vládnucom establišmente. Sovieti uvítali, že prebehli pokojnou formou. Želali si to".

54

Sovieti teda požadovali na československom straníckom vedení politickú zmenu a boli pritom tak „veľkorysí", že nechali na domácich predstaviteľoch a inštitúciách, ako sovietsky diktát (v prestavbovej terminológii „pokojné odovzdanie moci do rúk ľudu") uvedú do života. Ak by takýto scenár mal niekto narušiť (napr. Československá ľudová armáda), Sovieti by zrejme zasiahli sami.

Bol teda novembrový prevrat organizovaný v cudzom záujme a v cudzej réžii? Nátlakom? Z donútenia? Záverečná správa Rumlovej komisie síce nepripúšťa, že impulz k československému štátnemu prevratu prišiel zo zahraničia, nepriamo to však vyplýva z jej hodnotenia otázky zahraničných vplyvov na novembrové udalosti ako aj na celkový vývoj vo východnej Európe: „Je třeba mít na zřeteli vývoj ve Východní Evropě na podzim roku 1989, který by nemohl proběhnout bez souhlasného postoje obou velmocenských složek (býv. ZSSR a USA – poz. autora). Otázka přímé intervence do vývoje těchto zemí (socialistických – poz. autora), včetně samotného působení v událostech 17. listopadu 1989 v Československu je však záležitostí důkladnějšího objasňování naší minulosti a skutečného vlivu, jaký zejména sovětská strana v naší zemi uskutečňovala".

55

Môžeme len konštatovať, že československý vývoj v rokoch 1988-1989 bol odrazom vplyvu „oboch veľmocenských zložiek", býv. ZSSR i USA. Snaha, aby sa Sovieti vzdali svojej sféry vplyvu v prospech USA, sa v polovici 80. rokov 20. storočia stala spoločným menovateľom medzinárodných tendencií. Sovietska strana im vyšla v ústrety (pod firmou zmiernenia medzinárodného politického napätia) v rokoch po nastúpení M. S. Gorbačova do najvyššej straníckej funkcie.

Všeobecne rozšírený záver, že jednotlivé krajiny si v roku 1989 samé určili vlastné smerovanie – bez vedenia či poručníctva ZSSR, je nepravdivý. Podľa tejto tézy, sovietskym predstaviteľom náhle nestačili sily ovplyvňovať smer vývoja u svojich socialistických spojencov, resp. túto schopnosť stratili v roku 1988. Pretože sa údajne nechceli vrátiť k silovému riešeniu, nezostávalo im nič iného, než svojim spojencom slovne prejavovať solidaritu a vyvarovať sa pritom akýchkoľvek záväzkov. Vraj spriatelené socialistické štáty (vrátane Československa) v roku 1989 stáli na periférii sovietskych záujmov, vraj Gorbačov sa venoval naliehavejším problémom, než bolo postavenie straníckeho vedenia vo východoeurópskych socialistických štátoch, vraj sa nachádzal v natoľko komplikovanej situácii, že mu nezostávalo nič, ako voliť taktiku minimálnych zásahov a prejavov zdržanlivosti. „Zamatové revolúcie" údajne už sovietske vedenie príliš nezaujímali. Okrem starostí o problémy vlastnej krajiny na Sovietov vraj pôsobila koncepcia „nezasahovania" do vnútorných záležitostí, opierajúca sa o predstavu, že ľudia sami si majú určovať svoje osudy. Takéto a podobné názory by vypovedali o tom, že Gorbačov neusiloval o likvidáciu tzv. sovietskeho bloku. Mohol Gorbačov dosiahnuť svoje programové ciele, ktoré spočívali v odstránení triedne rozdeleného sveta bez sústredeného a cieleného úsilia zlikvidovať existujúce socialistické spoločenské vzťahy? Mohol tak urobiť bez dôsledného ovplyvňovania, riadenia a kontroly straníckych vedení v spojeneckých štátoch východnej Európy? Odpoveď je záporná. Inak svoj zámer dosiahnuť nemohol než dôsledným veľmocenským pôsobením v smere naštartovať trajektóriu kapitalistického vývoja v krajinách sovietskeho vplyvu.

Záver

Zákrok proti manifestujúcim študentom v piatok 17. novembra 1989 môžeme považovať za provokáciu, ktorá konečne vyvolala žiadané protesty obyvateľstva.

Fáma o smrti M. Šmída spolu s opakovanými televíznymi zábermi z násilného zásahu proti manifestujúcim študentom vyprovokovala obyvateľstvo k masovým demonštráciám. Tým došlo v Československu k špecifickému spôsobu odovzdania moci, odlišnému od situácie v okolitých socialistických štátoch. V Československu k žiadnemu kontinuálnemu odovzdaniu moci protikomunistickej opozícii nedošlo, prevrat tu neprebehol plynulým vývojom ako v prípade Poľska alebo Maďarska. Dôvodom bol zrejme rok 1968, ktorý sa pre československé stranícke vedenie nemal stať precedensom. Vedenie KSČ nechcelo zostať v pozícii Dubčekovho vedenia, ktoré bolo odmietnuté ako kontrarevolučné. V roku 1970 prijal ÚV KSČ Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, ktorého odvolanie by znamenalo popretie skutočnosti, že udalosti roku 1968 smerovali k reštaurácii kapitalizmu. Pretože vo vedení KSČ neexistovala ochota legitimizovať „obrodný proces" vykazujúci značnú podobnosť so sovietskou prestavbou, musela byť v Československu umelo vyrobená zámienka pre spustenie prevratu, ktorý „zvrhne" doterajšie komunistické vedenie. Touto zámienkou sa stala novembrová provokácia v roku 1989.

V Československu však neexistovali závažnejšie vnútropolitické dôvody pre prevrat. Politika konsolidácie, ktorá začala v roku 1969 bola úspešná, k hospodárskym problémom, ktoré by viedli k sociálnemu napätiu a nakoniec ku zmene politických postojov ľudí nedochádzalo, väčšina obyvateľstva mala naďalej pozitívny vzťah k socializmu ako dôstojnejšiemu spoločenskému usporiadaniu než kapitalizmus. Koncom novembra a v decembri 1989 sa veľká väčšina československého obyvateľstva vyjadrila pre socializmus ako žiadúce spoločensko-politické usporiadanie do budúcnosti. Na otázku, ako by sa spoločnosť mala do budúcnosti vyvíjať odpovedalo „socialistickou cestou" 45% v novembri a 41% v decembri; „kapitalistickou cestou" 3% v novembri aj decembri; „niečo medzi socializmom a kapitalizmom" 47% v novembri a 52% v decembri. Podľa výskumov verejnej mienky dokonca schvaľovalo v polovici roku 1989 vedúcu úlohu KSČ 51% obyvateľstva.

56

Vedomé úsilie zlikvidovať socializmus v Československu, ktorého sociálnou oporou nebola úzka vrstva byrokracie, ale drvivá väčšina spoločnosti, nebolo prianím väčšiny československého obyvateľstva. Ľudia, ktorí boli v roku 1989 na námestiach, nemanifestovali za zničenie socializmu, ale za jeho „vylepšenie". Deštrukcia a pád socializmu nemajú vo svojom základe súvislosť s objektívnymi podmienkami, neboli ani dôsledkom vývoja antagonistických a nezlučiteľných rozporov v rámci socialistického spoločenského usporiadania. Boli dôsledkom vedomej politickej aktivity realizovanej konkrétnym vedením KSSZ a KSČ.

Článok vyšiel v zborníku: Murdza, K. (ed.): November 1989. Politika, právo, polícia a bezpečnosť, Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Bratislava 2020

Literatúra a dokumenty

DINUŠ, P.: Politika bez masky. Príspevok k politickému diskurzu na Slovensku po roku 1989. Veda, vydavateľstvo SAV, Bratislava 2015

Informace k současným aktivitám vnitřního protivníka, zejména v souvislosti se 70. výročím založení Československa. 85 schôdza predsedníctva ÚV KSČ v polovici septembra 1988, Národní archiv ČR, PÚV KSČ, P85/88, bod 6, príloha IIIb

KREJČÍ, O.: Proč to prasklo aneb hovory o demokracii a „sametové revoluci". Trio, Praha 1991

KREJČÍ, O.: Sametová revoluce. Professional Publishing, Praha 2014

LÉVESQUE, J.: The Enigma of 1989. The USSR and the Liberation of Eastern Europe. Berkeley, 1997

LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992

LOVAŠ, K. – LORENC, A.: Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem… Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2018

PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha 2011

VANĚK, M.: Veřejné mínění o socialismu před 17. listopadem 1989. Analýza výsledků výzkumů veřejného mínění prováděných ÚVVM od roku 1972 do roku 1989. Maxdorf, Praha 1994

Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99

Internetové zdroje

JANÍK, P.: Čo predchádzalo 17. novembru 1989. 17. 11. 2015, s. 1 (online) [Cit. 12. 2. 2018]. Dostupné na: www.parlamentnelisty.sk

Závěrečná zpráva o činnosti společné komise sněmoven Federálního shromáždění a České národní rady pro dohled na vyšetření událostí ze dne 17. listopadu 1989 v Praze. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna, FS ČSSR 1986-1990, tisk 430, část č. 1, s. 7 (online) [Cit. 4. 5. 2012]. Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0430_01.htm

1 PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha 2011, s. 66-67.

2 Tamže, s. 63.

3 Otváranie otázok spätých s udalosťami tzv. Pražského jara z roku 1968 a možností rehabilitácie jeho stúpencov, boli odmietnuté.

4 V strede záujmu sa nachádzali nasledujúce hospodárske reformy: zmena úlohy štátu a centrálneho plánovania, zvýšenie priestoru pre samostatné rozhodovanie podnikov, posilnenie zainteresovanosti na efektivite podnikov (znovuzavedením robotníckej samosprávy s možnosťou voľby riaditeľov), podpora pracovnej stimulácie a platovej diferenciácie, možnosť cenovej reformy atď.

5 V januári 1988 vláda schválila Smernice k zabezpečeniu komplexnej prestavby hospodárskeho mechanizmu, ktoré mali byť definitívnym návodom, ako v život uviesť dôležité hospodárske reformy. Prvá etapa realizácie „prestavby hospodárskeho mechanizmu" mala nastúpiť v rokoch 1991-1995.

6 PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha, s. 70.

7 Personálnymi zmenami v strane sa definitívne začala rúcať pozícia G. Husáka vo vedení KSČ. Do ústredného výboru strany boli kooptovaní M. Štěpán, R. Hegenbart a V. Mohorita, z funkcií odišli A. Kapek, J. Haman, J. Havlín. Odchádzali ľudia, o ktorých sa do tej doby mohol G. Husák viac či menej oprieť. K zmenám došlo nielen v centrálnom aparáte, ale aj na Slovensku. Vzrastal vplyv ľudí okolo M. Jakeša a J. Lenárta. Personálne zmeny v československom straníckom aparáte boli sprevádzané zmenami vo vláde.

8 PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha 2011, s. 112, 113, 165.

9 LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 156.

**10**Informace k současným aktivitám vnitřního protivníka, zejména v souvislosti se 70. výročím založení Československa. 85 schôdza predsedníctva ÚV KSČ v polovici septembra 1988, Národní archiv ČR, PÚV KSČ, P85/88, bod 6, príloha IIIb, s. 1.

11 Od roku 1987 začali kapitalistické rozviedky intenzívnejšie podporovať disidentov pretože ich predstava, že opozícia vznikne v rámci strany nebola reálnou. Od uvedeného roku prebiehali priame kontakty západných kapitalistických politikov a štátnikov (A. Mock, F. Vranitzky, J. Whitehead, F. Mitterand, poradca amerického prezidenta E. Rowny) s československými disidentmi.

12 JANÍK, P.: Čo predchádzalo 17. novembru 1989. 17. 11. 2015, s. 1 (online) [Cit. 12. 2. 2018]. Dostupné na: www.parlamentnelisty.sk

13 LOVAŠ, K. – LORENC, A.: Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem… Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2018, s. 162.

14 LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 156.

15 Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 13.

16 LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 99. Podľa informácií vtedajšieho Federálneho úradu pre tlač a informácie bolo pred rokom 1987 v Československu len 5 skupín – Charta 77, Výbor na ochranu nespravodlivo súdených, Československo-poľská solidarita, Výbor na ochranu práv maďarskej menšiny a časť Jazzovej sekcie. V roku 1987 pribudli ďalšie 4 skupiny, v roku 1988 14 a do augusta 1989 ich bolo 39. Zároveň v predvečer 17. novembra 1989 fungovalo 11 ad hoc výborov na podporu aktivistov nátlakových skupín, ktoré zaisťovali napr. podpis rôznych petícií. Ak meriame aktivitu nátlakových skupín podľa množstva dokumentov, ktoré vydali, tak v priebehu prvého polroku 1989 stúpla na dvojnásobok. Pozri: KREJČÍ, O.: Proč to prasklo aneb hovory o demokracii a „sametové revoluci". Trio, Praha 1991, s. 57.

17 Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 17.

18 LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 99.

19 Tamže, s. 99.

20 Tamže, s. 98.

21 Tamže, s. 143.

22 Tamže, s. 146.

23 K ukončeniu činnosti československej „rádioobrany" zrejme prišlo na priamy sovietsky nátlak, viď LÉVESQUE, J.: The Enigma of 1989. The USSR and the Liberation of Eastern Europe. Berkeley, 1997, s. 182.

24 Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 16.

25 Pozri: KREJČÍ, O.: Proč to prasklo aneb hovory o demokracii a „sametové revoluci". Trio, Praha 1991, s. 50.

26 PULLMANN, M.: Konec experimentu. Přestavba a pád komunismu v Československu. Scriptorium, Praha 2011, s. 168.

27 LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 150.

28 Tamže, s. 151.

29 Tamže, s. 157.

30 Tamže, s. 158.

31 KREJČÍ, O.: Sametová revoluce. Professional Publishing, Praha 2014, s. 77-78.

32 LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 159.

33 A. Lorenc v reakcii na kritiku, že kontrarozviedka nebola schopná zistiť kto rozmnožoval záznam z dôverného Jakešovho vystúpenia priznal, že pokyn k pátraniu po rozmnožovaní a šírení kazety s prejavom formálne vydal, „svému spolupracovníkovi jsem se za něj však omluvil. Nepátralo se". (Pozri: LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 156).

34 Myšlienka zorganizovať manifestáciu k výročiu 17. novembra 1939 vznikla medzi skupinou „nezávislých" študentov, ktorí boli pod spravodajskou kontrolou ŠtB a infiltrovaní jej vplyvovými agentúrami. _S_krytým zámerom nezávislých študentov medzi ktorými nachádzame rodinných príslušníkov významných Chartistov (Benda, Dienstbier), bolo premeniť povolenú oficiálnu manifestáciu na nepovolenú demonštráciu pochodom do centra Prahy (Opletalovej ulice).

35 V sprievode museli byť viacerí príslušníci a tajní spolupracovníci ŠtB (predovšetkým L. Zifčák), ktorých úlohou bolo dosiahnuť, aby manifestácia pokračovala nepovolenou trasou do centra mesta. „Spontánne rozhodnutie" účastníkov manifestácie uskutočniť po skončení oficiálnej časti sprievod Prahou bol tak výsledkom predovšetkým vplyvovej agentúry ŠtB.

36 Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 40.

37 V inkriminovanej dobe 13. - 17. 11. 1989 boli všetky útvary Správy ZNB hl. mesta Prahy a Stredočeského kraja, teda správy, ktorej význam je pre objasnenie udalostí 17. novembra 1989 najdôležitejší, podriadené náčelníkovi pražskej správy ŠtB plk. J. Bytčánkovi (náčelník S ZNB bol „zhodou okolností" v Moskve).

38Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 26.

39 Široko rozšírená dezinformácia D. Dražskej natáčanej štábom americkej TV ABC o usmrtení študenta Matematicko-fyzikálnej fakulty KU v Prahe M. Šmída (ako svojho spôsobu nového J. Opletala), bola vydaná P. Uhlom a odvysielaná zahraničnými vysielačkami v sobotu 18. 11. 1989 vo večerných hodinách (AFP dokonca informovala o neoverenej zvesti, podľa ktorej študenti hovoria o štyroch mŕtvych, dvoch dievčatách a dvoch chlapcoch). Napriek tomu, že v Záverečnej správe Rumlovej komisie sa uvádza, že „Dražskou podaná smyšlenka je navíc pro daný účel, tedy vyvolání psychózy a pobouření obyvatelstva, poměrně nevhodná" (s. 78), svoj účel splnila dokonale. Bola vyvrátená až v priebehu noci zo soboty 18. 11. na nedeľu 19. 11. 1989.

40Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 59.

41 Tamže, s. 59.

42 Tamže, s. 60-61.

43 Tamže, s. 66-67.

44 Tamže, s. 67.

45 Pomocou taktiky spočívajúcej v prehlbovaní rozporov medzi jednotlivými prúdmi disentu sa im to úspešne darilo, avšak hlavnou prekážkou zjednotenia „opozície" neboli ani tak opatrenia ŠtB ako nepraktickosť a politická neschopnosť samotného disentu. (Záverečná správa Rumlovej komisie, s. 63).

46 Závěrečná zpráva o činnosti společné komise sněmoven Federálního shromáždění a České národní rady pro dohled na vyšetření událostí ze dne 17. listopadu 1989 v Praze. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna, FS ČSSR 1986-1990, tisk 430, část č. 1, s. 7 (online) [Cit. 4. 5. 2012]. Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0430_01.htm

47 JANÍK, P.: Čo predchádzalo 17. novembru 1989. 17. 11. 2015, s. 1 (online) [Cit. 12. 2. 2018]. Dostupné na: www.parlamentnelisty.sk

48 LORENC, A.: Ministerstvo strachu? Neskartované vzpomínky generála Lorence. Tatrapress, Bratislava 1992, s. 167.

49 Dôvod spracovania Záverečnej správy Rumlovej komisie, jej autormi považovanej za „úplné objasnenie udalostí 17. novembra 1989", je uvedený hneď v úvode: je to politická problematizácia štátneho prevratu spätá s takým výkladom udalostí 17. novembra, ktorý môže „narušovať politický vývoj našej spoločnosti" (Pozri: Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 1). Cieľ spracovania správy bol teda účelový: bola to snaha zabrániť spochybňovaniu 17. novembra úvahami, že išlo o podvod, dopredu pripravené udalosti, teda zabrániť spochybňovaniu ponovembrového spoločenského vývoja.

50 Pozri: Závěrečná zpráva o činnosti společné komise sněmoven Federálního shromáždění a České národní rady pro dohled na vyšetření událostí ze dne 17. listopadu 1989 v Praze. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna, FS ČSSR 1986-1990, tisk 430, část č. 2, s. 2 (online) [Cit. 7. 5. 2012]. Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0430_01.htm

51 Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 120.

52 Tamže, s. 2.

53 Závěrečná zpráva o činnosti společné komise sněmoven Federálního shromáždění a České národní rady pro dohled na vyšetření událostí ze dne 17. listopadu 1989 v Praze. Společná česko-slovenská digitální parlamentní knihovna, FS ČSSR 1986-1990, tisk 430, část č. 1, s. 7 (online) [Cit. 4. 5. 2012]. Dostupné na: http://www.psp.cz/eknih/1986fs/tisky/t0430_01.htm

54 LOVAŠ, K. – LORENC, A.: Je štátny prevrat, na víkend domov neprídem… Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2018, s. 122.

55 Závěrečná zpráva vyšetřovací komise Federálního shromáždění pro objasnění událostí 17. listopadu 1989. Federální shromáždění ČSFR, Praha, 28. 1. 1992, Ústav pro soudobé dějiny Akademie věd České republiky, Knihovna, sig. 750/99, s. 3.

56 Pozri: VANĚK, M.: Veřejné mínění o socialismu před 17. listopadem 1989. Analýza výsledků výzkumů veřejného mínění prováděných ÚVVM od roku 1972 do roku 1989. Maxdorf, Praha 1994, s. 56 a 21.